CS211111B1 - Prípravok k stabilizácii vodnej a bielkovinovej homeostázy u teliat alebo prasiat a sposob jeho výroby - Google Patents

Abstract

Prípravok podl’a vynálezu bude zařáděný do sortimentu preventivných a liečebných prípravkov v oblasti veterinárhej medicíny. Indikóciami přípravku sú: stabilizécia vodného metabolizmu při hnačkových ochoreniach, hypoproteinémie,#disproteinémie a imunodeficiencie, hepatozy, intoxikécie, zápalové procesy so značnou exsudéciou, edémy, acidózy a hemoragické ďiatézy, rekonvalescencia a nízká životaschopnost, stresy atd. V injekčnej úpravě prípravok, obsahuje na 1 liter 0,5 až 0,8 mmol hovádzieho alebo prasačieho albuminu o elektroforetickej čistotě 0,85 až 0,95 jednotky, 68,4 až 102,6 mmol chloridu sodného, 4,0 až 6,0 mmol chloridu draselného, 111,0 až 166,5 mmol glukózy a 3,2 až 4,4 mmol kaprylétu sodného. Deklarovaná čistota albuminu sa dosiahne purífikéciou surového albuminu denaturáciou nežiadúcích bielkovín teplom v přítomnosti kaprylétu sodného bez odstránenia síranu amonného z prostredia.

Description

Vynález sa týká zloženia a spósobu pripravy výrobku, určeného na stabilizáciu vodného a elektrolytového metabolizmu pri hnačkových ochoreniach, na pufráciu krvi a substitúciu a reguláciu bielkovinového spektra pri hypoproteinémiach a disproteinémiach, zvlášť pri hypoalbuminémii u teliat alebo prasiat.

Vysoká incidericia diarhoického syndromu (64 %) a hepatóz (22 %) (Slanina, L.: koncepcia priemyselného chovu teliat a jej sáčtcná realizácia, Veterinářství, 29, 2, 1979) a vysoký výskyt hypoproteinémie (46 %}, (Vajda, V.: Stádium chorobnosti a odolnosti teliat v priemyselných podmienkách chovu, Kandidátská disertačná práca, 1979, VŠM Košice) u teliat vyžaduje patogenetický, substitučný zásah, najma pokial’ ide o potencovanie vodnej homeostázy. Jej reštitácia cez samotRé rehydratačné prostriedky je len čiastočné potencovanie metabolizmu vody a elektrol z.

Nerieši vóbec alebo len nedokonale straty hlavných živín(proteinov, glycidov, tukov a i.) a s nimi súvisiace negativné bilancie, vedúce k prevládnutiu katabolizmu nad anaboliz mom, manifestujáce sa porušením základnej vlastnosti živých sústav, t. j. zastavením rastu, ábytkom živej hmotnosti, atá. Závažný je aj metabolický stav, vyskytujúci sa pri hnačkových ochoreniach teliat vo veTkokapacitných teTatnikoch v dósledku inkompletnej terapie.

V tomto tzv. postaoidóznom pohnačkovom stave sa často nachádzajú teTatá po vyliečenej hriačke, ktorej dósledkom bývá nielen zníženie prírastkov hmotnosti, ale dokonce i zastavenie rastu teliat. Pre riešenie rozvráteného vodného a elektrolytového metabolizmu je potřebné preto vyrovnať sa nielen s poruchou redukcie objemu tělových tekutin (dehydratáciou), ale aj s poruchou tonicity (hypotonie) a s poruchou acidobázického stavu (metabolickou acidózou), (Oplištil, M.: Základy léčebného podávání tekutin telatům ve velkokapacitních teletnících, Veterinářství, 1, ,978).

Uvedené zdravotně poruchy vyžadujú preventivné ako aj terapeutické opatrenia, sledujúce pokles chorobnosti, stratovosti zvierat. Pripravok na báze zvieracieho albuminu, elektro lytov a glukózy ukazuje sa pre uvedená oblast ako vhodný a potřebný á je předpoklad, že zaujme v radě používaných terapeutík, event. preventivných prostriedkov najma u mlááat hospodářských zvierat jedno z dóležitých postavení.

Poruchy v minerálnom metabolizme u diarhoického syndromu vyznačujú sa najma poklesom hladin sodíka, draslíka, vápnika a horčíka v krvnom sére. Pri ťažkých dehydratáciach spojených s acidózou, hladina draslíka obyčajne stúpa. Sodík a draslík z hradiska kvalitatívneho zastupujú hlavně elektrolyty krvného séra a bývajá preto takmer pravidelnou súčasťou rehydratačnej terapie.

Rehydratačné terapia vo veterinárnej medicíně nádobudla vačšieho významu až po skúsenostiach v humánnej medicíně. V SSSR rozpracoval komplexně rehydratačnú terapiu Šarabrin so svojou školou. U teliat postihnutých dyspepsiou spočívá táto terapie v prvom radě v i. p aplikáciach liečebných roztokov v kombinácii s dieto-, termo-, farmako-, vitamíno-, připadne i hemoterapiou.

Vzhladom k potřebným diétnym obmedzeniam pri hnačkových ochoreniach je v liečebných roztokoch oprávněná aj přítomnost glukózy ako rýchle využitelného energetického zdroje. Glukóza je najbezpečnejším zdrojom parenterálne dodávaných kalorií, Rýchle sa asimiluje, nedává vznik toxickým produktom, je antiketogenná, šetři bielkoviny, tuk i vodu, je hepatoprotektívna. Dodává energiu buněčnému metabolizmu. Je zékladom glykogénu a tým súčasťou tělesných tkaniv.

Z experimentov a z klinických pozorovaní v humánnej oblasti je známe, že dostatok glukózy přidaný k parenterálne podaným aminokyselinám alebo bielkovinám zaistí ich optimálnu anabolizáciu (Došková, Μ., Hainer, V., Rovenská, A.: Prostředky dlouhodobé parenterální výživy, Čas. lékařů českých, 36,.1973). Glukóza je tiež potřebná pře resorpciu solí a vody z tenkého čreva pri enterotoxemickej hnaíke (Raškové, H., Sachser, T., Vaneček, J.,

Treu, M., Mužík, J., Sklenář, V., Polák, L.: Perorální rehydratacé průjmových onemocnění telat, Veterinářství, 1, 1974).

Účinná vazba vody a tým aj metabolizmu elektrolytov a pufrácie krvi cez albumin je pri súčasnej zdravotnej situácli u teliat alebo prasiat perspektivná. Vo veterinárnej medicíně však nie je dosial’ známe použitie zvieracích albumínov pře uvedené indikácie, zatial’ čo v huménnej medicíně nadobudol albumin velmi široké a efektné uplatnenie.

Albumin je vysoko účinný stabilizátor vodnej homeostézy v organizme. Jedna molekula albuminu viaže v organizme 18 molekúl vody. Má dobrý pufračný účinok v krvi a upravuje narušenú acidobázu. Pri hypoproteinémiach a disproteinémiach slúži ako substitučný a regulačný prostriedok bielkovinového spektra zvlášť pri hypoalbuminémii. Albumin v organizme je často katabolizovaný najma pri gastroenteritíde, pneumónii, pleuritíde, enteritíde, hepatitíde, nefritíde a iné, takže hypoalbuminémia je častým patogenetickým javom s negativnou N-bilanciou v organizme a spadá do syndromu nízkej životaschopnosti najma u mláňat.

Značná detoxikačná schopnost albuminu je vhodné využitelná pri intoxikáciach endogenného i exogenného charakteru. U hepatóz, kde produkcie albuminu je zredukovaná, substi tučný zásah albumfnom je efektný a podporuje regeneračně deje v hepatálnej bunke. Imunodeficiencia so sprievodnou hypoproteinémiou sa mfiže albumínom tiež ovplyvnit.

Albumin alebo albuminu podobné bielkoviny sú známe u všetkých živočišných druhov. Molekula albuminu existuje už v prvom mesiaci gestácie. Je sprievodcom prakticky všetkých metabolitov, ionov, aminokyselin, hormónov, liekov a produktov toxickej degradácie v organizme.

Albumin je kvantitativné najsilnejšia plazmatická bielkovina u cicavcov. Vyznačuje sa tromi odlišnými a predsa na seba úzko navazujúcimi funkciami v plazme. Prvou vlastnosťou - velkosťou molekuly, nábojom a koncentráciou pťispieva k regulácii koloidne osmotického tlaku v plazme. Za druhé, albumin svojimi vazbami a šířkou spektra metabolitov a metabolických efektorov ako aj prostredniotvom nich slúži transportnej funkcii organizmu. Konečné albumin’vystupuje ako výrazná zásobná forma aminokyselin.

Albumin vystupuje ako primárný regulátor osmotického tlaku, zatial čo plazmatické globulíny sa na jeho regulácii zúčastňujú len v menšej miere. Keáže molekulová hmotnost albuminu je omnoho menšia (69 000) ako molekulová hmotnost globulínu (156 000), obsahuje dané váhové množstvo albuminu viac osmoticky aktívnych častíc ako rovnaké množstvo globulínu; při koncentrácii 1 g/ 100 ml odpovedá osmotický efekt albuminu 799,93 Pa a osmotieký efekt globulínu len 199,98 Pa.

Plazmatické bielkoviny majú vzhladom na svoj osmotický efekt tendenciu zadržiavať vodu v krvných kapilárách a tak udržiavať objem plazmy. Okrem rfiznych metabolitov je voda objemové najvýraznějším faktorom, ktorý ovplyvňuje objem plazmy v prípadoch vačšieho přívodu z čreva, alebo straty z organizmu. Okrem toho sa voda neustále vytvára vo všetkých tkanivách ako konečný produkt oxidácie živin. Tento přesun vody vo vnútri organizmu je omnoho vfičšieho rozsahu ako výměna vody medzi organizmom a vonkajším prostředím. Z udržovania osmotickej rovnováhy vyplývá nezastupitelnost a dfiležitosť kryštaloidov a makromolekúl - plazmatických bielkovín.

Celulárny transport albuminu podobné ako aj jeho syntéza v pečeňovej bunke je podobný tvorbě a sekrécii ostatných bielkovín. Dfiležitú úlohu v transporte albuminu v pečeni má hladina draslíká v pečenovej bunke. Albumin je privádzaný nielen do plazmy a intersticiélnej tekutiny, ale nachádza sa vo všetkých tělových sekrétoch a exkrétoeh. Přibližné 40 % vyměnitelných albumínových zásob je lokalizované mimo plazmatického priestoru.

\

Koža a svaly představuji! najvačšiu zásobáren extravaskulárneho albuminu. Kvantitativné rozloženie albuminu m8že sa čiastočne meniť regulačnými zásahmi vody a elektrolytov, ktoré podTa potřeby zaberajú miesto medzi jednotlivými orgénmi. 7 stresových situáciach ako sú popáleniny, traumy a infekcia, extravaskulárny albumin rýchlo dopíňa plazmatické zásoby, pričom sa zreteTne menia extraplazmatické zásoby. Peznanie zmien v extravaskulárnych zásobách albuminu je preto rýehlym ukazovateTom potřeby zo strany plazmy.

Medzi faktory, ktoré priamo ovplyvňujú syntézu albuminu patria: výživa, hormonálna rovnováha, prostredie, veTkosť proteinových zásob a ich distribúcia, ako aj niektoré cho robné stavy.

Pokles sérového albuminu je klinickým sprievodným symptomom mnohých chorSb, pričom chorobný syndrom bývá spojený s poklesom produkcie albuminu. PodTa poznatkov z humánnej medicíny medzi chorobné syndromy, u ktorých sa zisťuje pravidelný pokles produkcie albuminu, patří: malnutricia (hladovanie), deficit aminokyselin, (bielkovinovo kalorické imbalancie), malabsorpcia, cirhóza, stress (operačný, raný, popáleniny, infekcia), nádory, hypergamaglobulinémia, hypertyreoidizmus, prostredie (aklimatizácia na změnu tepla), analbumi— némia, alkoholizmus, chlorid uhličitý a iné pečeňové toxíny.

Osobitné miesto v škále ochoreni pečene zaberá jej toxické poškodenie najma alkoholom u 1’udí a organofosfétmi u zvierat, ako aj ostatné hepatodistrofioké stavy najma u dojnic.

Vo všetkých prípadoch dochádza postupné k hypoalbuminémii s častým výskytom přestupu plazmy cez abnormálnu sliznicu GIT a zvyšuje sa signifikantně žaludočný obsah albuminu s výnimkou tých prípadov, kedy vzniká gastritída (André, C., Descos, F., Descos, L., Lambert, R.,

Bory, R.: Gastric Clearence of Sérum albumin in Patients with Alkoholic Liver Cirrhosis, Digestion 14, 1976). Pri gastrointestinálnych chorobách m8že dochádzať ku strate plazmatických bielkovín cestou poškodenej slizničnej membrány alebo nadměrnou lymfatickou stratou.

Hooi je mnoho známe o syntéze a distribúcii albuminu, jeho degradácia je len velmi málo objasněná. Izotopické štúdia ukázali, že miesto degradácie albuminu je v tesnej blízkosti plazmy a extravaskulárneho priestoru, ale v skutočnosti nie je časťou ani jedného. Žiaden orgán nebolo možné doteraz označiť aspoň čiastočne zodpovědný za degradáoiu albuminu. Malá časť degradovaného množstva albuminu za deň sa stráca cez črevo, vylučuje sa a degraduje obličkami a metabolizuje pečeňou.

Aj niektoré iné tělové tekutiny napr. žlč, sú zapojené do procesu vylučovania albuminu do organizmu. V prípadoch renálnych porúch sa vylučuje zvýšené množstvo bielkovín močom, alebo sa degraduje v tubulárnej mase a podobné je tomu aj v prípadoch zvýšených strát cestou GIT. Obyčajne pri chorobách kože, masívnych popáleninách alebo pri poranění sa m8že sérový albumin strécať alebo degradovat v oblastiach exsudétu.

íudský albumin sa začal používat ako náhražka plazmy od roku 1942, keá skupina vedená Evin. J. Cohnom vypracoval··, metody etanolovej frakcionácie plazmy. Metodu etanolovej frakcionácie modifikovali viacerí pracovníci v zahraničí aj u nés a použili aj prvé infúzie albuminu. V 5al’šom vývoji izolácie albuminu sa používali neutrálně soli, kovy, r8zne-imunopreeipitačné metody.

Technika horúceho etanolu (Schneider, W., Wolter, D., McCarty, L. J.: Technical Improvements in Heat-Ethanol Isolation of sérum albumin. Blut 33,1976), je menej náročná a ekonomickéjšia ako Cohnová etanolová frakcionácia. Novšie sa používajú k izolácii albuminu aj chromatografické metody pomocou Sephadexu, DEAE-celulózy, sepharozy a rSznych látok viažucích na seba molekulu albuminu a dosahujúcich v niektorých prípadoch až 98 % výťažnosť (Travis, J. , Bowen, J. , Tewksbury, D., Johnson, D., Pannel, R.; Isolation of albumin from whole human plasma and fractionation of aibumih-depleted plasma. Biochem. J., 157, 1976).

Niektoré vlastnosti albuminu vo vzťahu k jeho použitiu-jro veterinárněj medicíně:

Přijaté bielkoviny z krmivá sa v hornej časti tráviaceho traktu štepia fermentatívnym systémom až na aminokyseliny. Tie sa resorbujú v tenkom čreve a už v jeho stene dochádza k proteosyntéze. Ukázalo sa, že táto proteosyntéza sa uskutočňuje len pře tvorbu lokálnych fermentov, ktoré spolupflsobia pri resorpcii aminokyselin. Vlastná proteosyntéza prebieha v pečeni. Vytvára sa určitý druh zásobnej bielkoviny (protein pool), ktorú pečen odovzdáva do oběhu a do tkaniv podl'a potřeby.

Ukázalo sa, že medzi touto rezervnou bielkovinou a albumínom krvnej plazmy nie je vlastně rozdielu. Albumin plazmy sa mdže stať bielkovinou tkaniv a naopak, bielkoviny tkaniv sa mflžu podieTať na udržovaní bielkovín krvnej plazmy, menovite albuminu. Potvrdili to aj pokusy so značkovaným albumínom (Dorllng, P. R., Quinn, P. S., Judah, J. D.: Evidence for the Coupling of Biosynthesis and sekretion of Sérum Albumin in the Rat. Biochem. J.., 152, 1975), v ktorých sa ukázalo, že albumin za určitých podmienok je jeden z najúčinnejSích prostriedkov pri překonávaní katabolických procesov, zvlášť při ochoreniach GIT.

Podávanie hydrolyzátov bielkovín má za následok signifikantně zvýšenie odpadu aminokyselin v moči a zvýšenie zvyškového dusika. Tieto faktory svedčia o metabolizácii transfundovaného prostriedku v organizme. Pre organizmus nie je tento proces bezvýznamný, pretože okrem iného dochádza ku spotrebe energie a vyčerpávájú sa fermentatívne procesy. Tento proces na jednej straně degradačný a na druhej resyntetický je pre vyčerpaný organizmus vel’kou záťažou a teda z metabolického hladiska neadekvátnou cestou náhrady.

Na druhej straně po transfúzi! albuminu dochádza k vbudovaniu celej molekuly do tých štruktúr, kde v hypoproteinémii vznikol najvačší deficit a kde tento vyvolává najvážnejšie poruchy funkcie. Úspěch terapeutického zásahu je aj v rýchlom nahradení energetických strát bielkovinou.

Albumin sa vyznačuje absolútnou utilizáciou, neantigennosťou a neškodnosťou bielkoviny, ktorá je organizmu vlastná. Po intravenóznom podaní preniká do buniek za tri až desať minút. Při infúzii malého množstva opúšťa 50 % z podanej dávky albuminu krvné riečište už v prvý deň. Potvrdili to pokusy so značkovaným albumínom. Albumin z krvného riečišťa směruje do tkaniv, kde je potřeba bielkovín najnaliehavejšia. Má teda hodnotu výživného a reproteinačného prostriedku.

Nepatrný vplyv albuminu na celkové bielkoviny a metabolizmus dusika (zvýšenie) je možné vysvetliť tak, že podaný albumin zvačšuje svojim koloidne osmotiokým tlakom objem cirkulujúcej krvi, preto nie je možné dokázat jeho zvýšenú koncentráeiu.

Jeden gram albuminu vlaže 15 až 17 ml (až 23 ml) tekutiny. Táto tekutina prúdi hlavně z tkaniv do krvného riečišťa a zrieáuje bielkoviny. Hladina albuminu sa nezvyšuje ani neskflr, čo svědčí o tom, že albumin sa použil ako celá bielkovina. Tento náhlad potvrdzujú aj hodnoty hladin aminokyselin v krvi a v moči.

Zvýšenie ionov Na, K a Ca v krvi a v moči po albumine nastává zvýšeným odsáváním intercelulárnej tekutiny a zvýšenou filtréciou v kanálikoch obličiek.

Zvačšenie objemu oirkulujúcej krvi mdže mať rflzny stupeň. Záleží hlavně od stavu krvných rezervoárov a množstva mobilizcvatelnej intracelulárnej tekutiny. Menšie dávky albuminu v případe rozsiahlych edémov vyvolávájú značný vzostup objemu cirkulujúcej krvi.

Touto skutočnosťou je motivovaná jedna z předpokládaných indikácii přípravku v prípadoch před alebo popflrodných edémov u kráv.

Prípravok na báze albuminu, elektrolytov a glukózy je připravovaný ako izotonický roztok s krvnou tekutinou (328 mOsm/1). V tomto zložení dává předpoklad k jeho použitiu najma pri hnačkových ochoreniach teliat alebo prasiat s rflznym stupňom dehydratácie,

2111,1 u hypoproteinémii a disproteinémii, u imunodeficiencií, pri stavoch so zvýšenou katabolizáciou albuminu (exsudatívne stavy v čreve, v tělových výstelkách, v obličkách, ťažké septikémie), u hepatóz, intoxikécii r6znej etiológie, v rekonvalescenci! a nízkej životaschopnosti teliat alebo prasiat a pri edémoch mliečnej žťazy.

Prípravok podTa vynálezu obsahuje v 1 litri 0,5 až 0,8 mmol hovadzieho albuminu,

68,4 až 102,6 mmol chloridu sodného, 4,0 až 6,0 mmol chloridu draselného, 111,0 až 166,5 mmol glukózy a 5,2 až 4,4 bkic-I kaprylátu sodného. V tomto zložení je prípravok určený pre použitie u hovadzieho dobytka, najma u teliat. Prípravok s určením pre ošípané - prasatá obsahuje namiesto hovadzieho albuminu albumin prasečí.

Prípravok sa aplikuji ,íeratám v injekčnej úpravě intraperitoneálne, intramuskulárně, subkutánne, vzácné intravenózne v dávke 1 až 2 ml na kg živej hmotnosti. Vhodná je kombinovaná aplikáoia intraperitoneálna a vnútrosvalová alebo podkožná. Opakovanie za 24 resp.

hodin je zriedka potřebné, len u najťežších stavov. Tolerancia je dobrá. Používá sa preventivné alebo liečebne k indikáciam prv uvedeným.

Příklady provedenia:

Příklad 1

V roztoku surověj frakcie hovadzieho alebo prasačieho albuminu, získanej po frakcionácii hovadzieho alebo prasačieho krvného séra vysolením síranom amonným sa nežiadúce bielkoviny denaturujú pri teplote 58 °C až 60 °C a úpravě aktuálněj acidity roztoku na pH 5,4 až 5,6 (2,7 mol/1 roztokom kyseliny chlorovodíkovej) po dobu jednej hodiny. Denaturácia sa prevádza v roztoku s obsahom 25 až 35 g/1 bielkovín, 0,98 až 1,36 mol/1 síranu amonného a 0,01 mol/1 kaprylátu sodného. Denaturácia nežiadúcich bielkovín teplom (v prostředí kaprylátu sodného) sa prevádza v roztoku surověj frakcie albuminu bez úprav hodnSt bielkovín a síranu amonného, teda bez odstránenia síranu amonného z roztoku.

Po ochladení roztoku na 40 °C sa denaturované, vyzrážané bielkoviny oddelia z roztoku centrifugáciou alebo filtráciou.

Purifikovaný zriedený roztok albuminu sa zahustí na koncentráciu bielkovín 70 až 90 g/ /1 v roztoku ultrafiltráciou, odpařováním za odstredovanie (Centri-therm) pri teplote do 50 °C, alebo vysolením bielkovín síranom amonným 3,1 až 3,8 mol/1 a znovu rozpuštěním pasty v destilovanej vodě na koncentráciu 60 až 80 g/1 bielkovín v roztoku. Roztok albuminu sa zbaví dialýzou, gelovou filtráciou alebo iontomeničmi síranu amonného do koncentrécie pod 15 mmol/1 a kaprylátu sodného pod 4,5 mmol/1.

V roztoku albuminu po vyčírení filtráciou sa upraví koncentrácia albuminu apyrogennou vodou na 0,5 až 0,8 mmol/1, obsah chloridu sodného sa doplní na 68,4 až 102,6 mmol/1 roztoku, obsah kaprylátu sodného na 3,2 až 4,4 mmol/1 roztoku. V roztoku sa dalej rozpustí chlorid draselný na 4,0 až 6,0 mmol/1 roztoku a glukóza na 111,0 až 166,5 mmol/1 roztoku. Použité suroviny musia zodpovedať požíadavkám ČsL 3 pre injekčné přípravky. Aktuálna acidita roztoku sa upraví na pH 7,2 až 7,4 roztokom hydroxidu sodného o koncentrácii 2,5 mol/1. Roztok přípravku sa filtráciou vyčíri a vysterilizuje. Sterilný injekčný roztok přípravku sa rozpiní do vyhovujúcich obalov.

Použitý technologický postup zaisťuje výťažnosť 12 až 15 g bielkovín z jedného litra krvného séra hovadzieho alebo prasačieho s obsahom 85 až 95 % albuminu. Výhodou uvedeného postupu je, že purifikácia albuminu zo surověj frakcie albuminu sa prevedie denaturáciou teplom bez odstránenia síranu amonného z prostredia.

i 111

Příklad 2

Z roztoku surověj frakcie hovadzieho alebo prasačiého albuminu, získanej po frakcionácii hovadzieho alebo prasačiého krvného séra vysolením síranom amonným, sa kvantitativné vyzrážajú bielkoviny pevným síranom amonným po jeho doplnění na konečné koncentráciu v roztoku 2,6 až 3,0 mol/1. Separovaná pasta surového albuminu odstředěním alebo filtráciou sa rozpustí v destilovanej vodě na roztok o koncentrácii 40 až 50 g na liter bielkovín v roztoku a 0,11 až 0,19 mol/1 síranu amonného v roztoku.

Purifikácia roztoku surověj frakcie albuminu sa prevedie denaturáciou nežiadúcich bielkovín v tomto roztoku bez odstránenia síranu amonného pri teplóte 58 až 60 °C a úpravě aktuálnej acidity roztoku ná pH 5,4 až 5,6 (2,7 mol/1 roztokom kyseliny chlorovodíkové j) po dobu jednej hodiny. Denaturácia nežiadúcich bielkovín sa převádza v roztoku s obsahom 0,02 až 0,03 mol/1 kyseliny kaprylovej.

Po ochladení roztoku na 40 °C sa denaturované vyzrážané bielkoviny oddelia z roztoku oentrifugáciou alebo filtráciou.

V áalšom pracovnom postupe, zahustenie purifikovaného zriedeného roztoku albuminu, úprava aktuálnej acidity, vyčírenie, sterilizáoia a rozplnenie sa postupuje podTa příkladu 1 .

Účinnosť přípravku je dokumentovaná nasledovným hodnotením a tabuTkami, Prípravok bol použitý u teliat rflzneho veku a pri rflznych technológiach odchovu. Převahu indikácii pre overovanie přípravku tvořil diarhoioký syndrom, celkové hypotrófie, případy rekonvalesoencií po hnačkovom oohorení alebo po bronchopneumóniach. Klinický efekt po ošetření prípravkom závisel na stupni oohorenia, včasnosti zákroku, odolnosti organizmu a na ohovatel’skej úrovni.

Výsledky prieskumu z overenia přípravku boli hodnotené jednak z hladiska klinického efektu při jednotlivých škúšaných indikáciach, ale aj z hladiska laboratorného nálezu při jednotlivých metaboliekých profiloch. Opakovanú aplikéciu přípravku resp. iné oSetrenie si vyžadovali predovšetkým ťažké případy hnačkového oehorenia s výraznou dehydratáoiou a zničeným apetítom. Klinické zlepšenie zdravotného stavu nastalo na třetí - piaty den po ošetření. Celkové straty úhynom a nutnou porážkou (od 3,9 až 5,5 #) sú nižšie ako priemerné straty u neošetrených, resp. inak ošetřených teliat v príslušnom období. Zlepšenie chuti na druhý resp. třetí deň u ošetřených teliat třeba už z hladiska celkovej obranyschopnosti organizmu hodnotit pozitivně, pretože okrem iného umožňuje urýohliť proces rehydratácie perorálnou cestou.

Laboratorně vyšetrenia a hodnotenie metaboliekých profilov v širokom terennom sledovaní poukázali na úpravu elektrolytového a vodného metabolizmu u teliat, ako aj optimalizáciu imunodefioientných stavov, niektorých enzymatických ukazovatelov, hepatálneho profilu a úpravu disproteinémie. \

Prípravok sa ukázal ako vysoko účinný terapeutický prostriedok při diarhoiokom syndróme u teliat, pričom pri 1’ahkom a strednom stupni dehydřatácie vykazoval terapeutiokú efektivnost samotný, pri ťažšom stupni mal podporný efekt v kombinácii s rehydratačnými prostriedkami alebo bežne používanou kauzálnou liečbou. Ako velmi vhodný prostriedok sa ukázal v prípadoch rekonvalescencie a nízskej životaschopnosti teliat, ako aj pri preventlvnom ošetření po narodení slabých teliat a při predchádzaní stressových situácií v období přesunu do telatníka.

U dojnic mal velmi dobrý terapeutický efekt v prípadoch výskytu popflrodných edémov mliečnej žlázy, kde v porovnaní s doteraz používanými prostriedkami podstatné skrátil priebeh oohorenia.

2,1111

Tabulka,

Liečebné použitie plazmatického roztoku u teliat s diarhoickým syndrómom v oblasti jedného okresu

	D	I A R R H 0 E'	Opak. aplik. plazma-	+ iné Počet liečba	Celkové straty v %
Objekt n	1’ahká	středné ťažká	tického roztoku	vylie- NP Úhyn čených

Pdrod- nica	236	86	108	42	24	48	223	9	4	5,5
Profy- lakto- rium	,32	14	96	22	12	14	125	6 '	1	5,3
CT	155	49	76	30	8	,1	149	4	2	3,9
Súhrn	523	149 ,	280	94	44	73	497	19	7	4,97

Tabulka Minerálny profil	2 .
. teliat II.	před (I.) a po (II.)	ošetření plazmatickým roztokom	II.
	Ca I.	P I. .11.	Mg I.	II.	Fe I. II.	Cu I.
			mmol/I			yumol/1
n	141	141		141	J39		,39
X	2,42	2,49	2,32 2,32	0,61	0,63	10,21 10,39	5,51	6,77
min.	, 1 ,92	1 ,95	1,61 1,65	0,39	0,46	3,58 3,58	2,36	3,15
itiax.	2,96	2,99	3,1 3,33	0,83	0,87	18,27 21,13	8,66	10,23
+z	8	4	2 0	0	1	0 0	0	0
X a	83	93	19 37	10	11	0 0	0	0
-y	50	44	120 104	131	130	139 139	139	139
Γ+ζ	5,6	2,8	1,4 0,0	0,0	0,0	0,0 0,0	0,0	0,0
% | xa	58,9	66,0	13,5 26,2	7,1	7,8	0,0 0,0	0,0	0,0
L-y	35,5	31,2	85,1 73,8	92,9	92,9	100,0 100,0	100,0	100,0

T a b u Ϊ k a 3

Hepatélny profil u teliat před a po ošetření plazmatickým roztokom
Celkový bilirubin:	GGT	GOT	GPT	AP
x 15,05/8,55	163/85	63/52	,6/44	16/13
Almo 1/1	U/l	u/i	U/l	U/l

zvýšenie % fyziologických prípadov

72/91,2	10,7/24,0	84/96,5	91,7/94,9	48,4/57
(+19,2 %)	(+13,3 %)	(+11 «)

TabuTka 4

Bielkovinový profil krvného séra teliat před a po ošetření plazmatickým roztokom

Celkové biélkoviny: g/1 x 51,3/54,8 zvýšenie % fyziologických prípadov

89/93 (+4,7 56)

Fibrinogén:

g/1

1,66/1,02

Albumin umol/1

364,93/349,3

11/11 (+5 96)

57/70 (+13 %)

TabuTka 5

Elektrolytový profil u teliat ( v mmol/1) před (X.) a po (II.) ošetření plazmatickým roztokom

Chloridy

K

Na

	I.	II.	I..	II.	I.	II.
n	82	54	139	135	96	82
X	6,14	5,57	148,38	145,29	92,3	90,07
min.	4,35	4,50	108,75	122,24	70,07	76,98
max.	'7,52	7,34	161,17	157,25	98,68	95,12

TabuTka 6

Sumárny prehTad o použití plazmatiokého roztoku u hovadzieho dobytka

Kategória	Počet	Vek	Diagnóza	Počet
vyliečených	Úhyn +
teTatá	391	1 až 60 dní	Diarhoický syndrom	372 (95,14 %)	19
teTatá	523	1 až 60 dní	Diarhoický syndrom	497 (95,03 %)	26
teTatá	10	8 až 13 týždne	Respiračný syndrom	9 (90 %)	1
teTatá	57	1 až 7 dní	Rekonvalescencia a nízká životaschop.	53 (92,9 %)	4
dojnice	5	3 ročné	Edém mliečnej	5 (100 %)	-

žlázy

Tabul’ka7

Acidobázieký profil u teliat před (I.) a po (II.) ošetření plazmatickým roztokom pH p C0₂ BE BB SB Akt.B tCO₂ log/molc k Pa mmol/1 mmol/1 mmol/1 mmol/1 mmol/1

	I.	II.	I.	II.	I.	II.	I.	II.	I.	II.	I.	II.	I.	II.
X	7,37	7,38	5,6	5,3	-1,0	-1,3	47,3	46,4	23,6	23,3	24,2	23,4	25,5	24,6
min.	7,30	7,30	4,6	4,1	-4,7	-5,5	44,0	40,2	20,6	19,8	21,4	18,0	22,5	18,9
max.	7,40	7,42	6,0	6	+4,0	+5,0	51 ,0	55,0	27,8	28,8	26,5	31 ,0	31 ,0	32,5

Tabulka 8

Diferenciálny krvný obraz leukocytov u teliat před (I.) a pů (II.) ošetření plazmatickým roztokom

Eo Ba Ses 7y Dy Mo

	I.	II.	I.	II.	I. .	II.	I.	II.	I.	II.	I.		II.
n	140	140	140	140	140	140	140	140	140	( 140	140		140
X	3	2,3	0,6	0,4	42	39	2,6	2,4	47	55	θ!	,4	0,	,3
min.	1,8	’,6	0,0	0,0	36	30	1,6	1,4	38	38	0,	,3	0,	,3
max.	7,8	7,6	1,2	1,0	52	50	3,8	4,2	60	68	1 ,	,0	0.	,8

Tabulka 9

Základný hematologický profil u teliat před (I.) a po (II.) ošetření plazmatickým roztokom

Hb	Er	Le	HKT
I.	II.	I.	II.	I.	II.	I.	II.
	g/dl		T/l		G/1		1/1
n	140	140	,40	140	140	140	140	140
X	9,3	9,8	5,588	5,748	, 7,652	7,807	0,40	0,385
min.	6,65	6,81	3,748	4,054	4,254	4,868	0,30	0,270
max.	12,30	12,78	7,884	7,948	10,182	9,817	0,52	0,480
		0	0	0	0	0	0	34,3	25,7
%	xa	52,8	67,1	44,3	61 ,4	100	,00	42,9	51,4
	,-y	47,1	32,9	55,7	38,6	0,0	0	22,9	22,9

Claims (5)

1. PREDMET VYNÁLEZU

   1. Prípravok k stabilizécii vodnéj a bielkovinovej homeostézy u teliat alebo prasiát vyznačujúci sa tým, že 1 liter injekčného roztoku obsahuje 0,5 až 0,8 mmol hovadzieho alebo prasačieho albuminu,’ 68,4 až 102,6 mmol chloridu sodného, 4,0 až 6,0 mmol chloridu draselného, 111,0 až 166,5 mmol glukózy a 3,2 až 4,4 mmol kaprylétu sodného.
2. 2. Prípravok podl’a bodu 1 , vyznačujúci sa tým, že hovádzl alebo prasečí albumin je deklarovaný elektroforetickou čistotou 0,85 až 0,95 jednotky hovadzieho alebo prasačieho albuminu.

   ♦
3. 3. Spdsob výroby přípravku podTa bodu 1, vyznačujúci sa tým, že hovadzí alebo prasečí albumin sa získá zo surověj frakcie albuminu po frakcionácii hovadzieho alebo prasačieho krvného séra vysolením síranom amonným, oddělením nežiadúcich bielkovín po ich denaturócii pri teplote 58 až 60 °C a úpravě acidity roztoku na pH 5,4 až 5,6 v prostředí kaprylátu sodného a síranu amonného, následné sa odstráni síran amonný, s výhodou dialýzou, roztok albuminu sa po vyčírení zahustí na koncentráciu bielkovín 0,5 až 0,8 mmol/1 a upraví sa obsah chloridu sodného na 68,4 až 102,6 mmol/1, obsah kaprylátu sodného na 3,2 až 4,4 mmol/1, v roztoku sa rozpustí chlorid draselný v množstve 4,0 až 6,0 mmol/1 a glukóza v množstve 111,0 až 116,5 mmol/1 a získaný roztok sa upraví na injekčný roztok.
4. 4. Spdsob výroby přípravku podl’a bodu 3, vyznačujúci sa tým, že denaturácia nežiadúcich bielkovín sa prevedie v roztoku s obsahom 25 až 35 g/1 bielkovín, 0,01. mol/1 kaprylátu sodného a 0,98 až 1,36 mol/1 síranu amonného.
5. 5. Spdsob výroby podl’a bodu 3, vyznačujúci sa tým, že denaturácia nežiadúcich bielkovín sa prevedie v roztoku s obsahom 40 až 50 g/1 bielkovín, 0,02 až 0,03 mol/1 kyseliny kaprylovej a 0,11 až 0,19 mol/1 síranu amonného.